Peter Biľak: Prvé písmo je ako prvá palacinka, alebo rozhovor (aj) o trpezlivosti dizajnéra

Illustration-Bilak-Interview
Tak predsa len bude jedno vianočné prekvapenie na malom dizajn blogu. Pamätáte si na rozhovor s Ondrejom Jóbom a Maxom Huberom? Ich autorom bol Robert Finkei, toho času študent ateliéru grafického dizajnu na FaVU VUT v Brne a momentálne študent digitálneho dizajnu Fakulty multimediálních komunikací na Univerzite Tomáše Bati v Zlíne. Robert sa tento rok v novembri vybral na výlet do Holandska, pri tej príležitosti navštívil Petra Biľaka a spravil s ním výborné interview o tom, čo to znamená byť kvalitný dizajnér, ako je dôležité byť trpezlivý s prvými písmovými pokusmi a či sa dá v škole vychovať dobrý dizajnér. Nech sa páči, príjemné čítanie.

R: Aký je tvoj vzťah k tímovej práci? Myslíš si, že je pre dizajnéra dôležité pracovať v tíme?
P: Mám veľmi rád pestrosť projektov. Je pomerne jednoduché byť špecializovaný iba v jednej disciplíne a venovať sa iba jednej úlohe, no ja rád s projektmi žonglujem. Preto je veľmi dôležité, mať vymyslené, ako veci dokončiť.

WTW4-454

Ľahko sa veci začínajú, no o to ťažšie sa finalizujú. Dizajnér musí byť pripravený na to, že všetky veci idú na začiatku ľahko, no na konci sa komplikujú a preto je dobré, aby na projektoch pomáhalo viacero ľudí.

Niektoré veci sa dizajnér naučí sám, iba tým, že ich robí. V časopise Works That Work v podstate vystupujem pre dizajnérov ako klient. Je to pre nich zvláštne, pretože normálne sa čaká, že ja by som mal robiť dizajn, no ja si napriek tomu myslím, že preto, lebo sa nevenujem samotnému layoutu, tak dizajn robím v takej istej miere, no v úplne inej rovine. Vytváram podmienky na to, aby sa mohol časopis zrealizovať. Starám sa o infraštruktúru, logistiku a to, ako to má celé vzniknúť. Na to, aby to fungovalo, je potreba vytvoriť správne podmienky. Musím vykonávať veci, ktoré sa často považujú za nekreatívne, ako napríklad zabezpečiť, aby prišli a odišli peniaze. Zdá sa mi, že práve táto činnosť môže byť niekedy kreatívnejšia ako samotné navrhovanie dizajnu. Ľudia si myslia, že vytváranie časopisu je iba o rozhodnutí, v koľkých farbách bude vytlačený, v akom bude formáte a akému distribútorovi sa následne posunie. No pri časopise je kopec inej práce, ktorá sa dá robiť inak, ako bežne, počnúc produkciou, distribúciou a financovaním. Toto všetko môže byť kreatívna práca a toto všetko ma zaujíma. Pre mňa je veľké zadosťučinenie vidieť, ako môže celý tento proces fungovať a ako môže každý, kto na časopise pracuje, dostať zaplatené. A čitatelia to v konečnom dôsledku ocenia, lebo cítia, že to robíme celé pre nich.

Na dizajne ťa teda zaujímajú aj procesy, ktoré sú zdanlivo od samotnej tvorby vzdialené.
Na dizajne mi príde najzaujímavejšie všetko. Napríklad proces zhmotňovania, prechádzania od abstraktného ku konkrétnemu. Ľudia si myslia, že proces je zábavný iba na začiatku, či už pri vytváraní nového písma alebo pri vzniku časopisu. No práve, keď sa pristupuje k samotnej produkcii kreatívne, tak sa celý proces stáva zaujímavým a vzniká priestor na pohotové reakcie v procese tvorby. Pri tvorbe písma mi príde zaujímavá fáza kreslenia perom, no aj pomyselne nudné aspekty, ako tvorba spacingu a sledovanie, ako mení výraz písma. Častokrát si tesne pred uverejnením uvedomím, že to nefunguje a vrátim sa späť na začiatok. Je to luxus toho, že pracujeme bez deadlinov. Projekty si môžeme dovoliť vydať o týždne a mesiace neskôr, pretože v samotnej podstate na nich nikto nečaká.

N80_6262

Pri väčšine projektov nás nikto nežiada, aby sme ich robili a to nám dovoľuje stanoviť si vlastné termíny, aj s tým, že sa niekedy zmenia.

Sú veci, ktoré trvajú dlho a v normálnom svete biznisu by boli považované za neúspech, no pokiaľ vzniknú okolnosti, ktoré sa nedali predvídať, tak sa musí dokončenie projektu odložiť.

Niektorí dizajnéri si stanovujú svoj vlastný interný deadline kvôli sebadisciplíne.
Ak mám nejakú dobrú vlastnosť, tak je to dokončovanie vecí na ktorých pracujem. Uvedomenie si, aké je dôležité dotiahnuť projekty dokonca, je zásadné a vyžaduje to veľkú koncentráciu. Možno práve to je vlastnosť, ktorá ma odlišuje od ostatných. Je mnoho dizajnérov, ktorí napríklad vedia kresliť písmenká oveľa lepšie ako ja, ale častokrát nevedia projekt priviesť do štádia, že sa dá použiť. Pre mňa samotného je deadline čas, kedy prestanem pracovať, vytvorí sa sám, no napriek tomu som pri práci s ľuďmi zvyknutý ostatným zadávať deadliny.

Vo svete reklamy sú prípady, keď si dizajnéri svoju prácu počítajú na hodiny a každú nezaplatenú hodinu považujú za stratenú.
Nechcem vykresľovať realitu tak, že pracujeme v nejakom vákuu. Samozrejme, že aj my potrebujeme platiť účty a každý z nás žije v reálnych podmienkach. No vďaka tomu, že žijeme v bohatšej krajine, ako je napríklad Slovensko, tak je na niektoré veci možno viacej času. Systém máme nastavený tak, že síce na niektorých projektoch prerobíme, no zase iné finančnú stránku vyrovnajú a to je výhoda viacerých rozpracovaných projektov naraz.

Našu prácu v súčasnosti vidím viac-menej ako vydavateľskú. Vydávame knihy, časopisy, písma, tvoríme výstavy. Ako v každom vydavateľstve, tak niektoré veci sú viac úspešné a niektoré menej. Písma, ktoré boli vytvorené už dávno, nám umožňujú financovať nové projekty, takže máme všetko navzájom prepojené. Nedá sa čakať, že ak vydáme prvé číslo časopisu, tak bude ihneď profitujúce. Lenže tak to ani nemáme nastavené a neočakávame to. Je to dlhodobý projekt, pri ktorom sme spokojní, ak si na seba zarobí po prvom roku a ak z toho následne vznikne nejaký profit, tak je to super. A vďaka tomu, že sme boli trpezliví a nebolo to uponáhľané, tak sme k tomu práve dospeli.

Môže byť práve trpezlivosť jedna zo zásadných vlastností kvalitného dizajnéra?
Vidím kopec mladých ľudí, ktorí sú šikovní a tvoria kvalitné práce, no sú nedočkaví. Chcú, aby všetko fungovalo okamžite, no zabúdajú na to, že kým sa spustí kolobeh úspechu, tak to istú dobu trvá.

To, čo tvorí kvalitného dizajnéra, je práve kombinácia správnych povahových vlastností a trpezlivosť je jedna z nich. Ďalšia z nich je napríklad sebavedomie alebo viera v to, čo robí.

Niektorí dizajnéri písma majú napríklad veľmi zúžený pohľad iba na krivky, no nezaoberajú sa tým, ako to písmo bude užívateľ používať. Taktiež nevedia ako ho prezentovať, čiže strácajú schopnosť komunikácie. Nevedia písmu dodať obsah a majú na začiatku príliš veľké očakávania. Ja mám taktiež veľké očakávania, no som trpezlivý a vďaka rokom práce si to môžem dovoliť. No vidím mnohých mladých ľudí, ktorí, keď vytvoria svoje prvé písmo, tak sa ho snažia okamžite prezentovať a dokonca ponúkať potenciálnym užívateľom. Častokrát je to zásadná chyba, pretože ako zvyknem vravieť, prvé písmo je ako prvá palacinka. Málokedy sa podarí, a ak aj áno, tak s ňou nikdy nejdete na súťaž. Musíte ich urobiť desiatky, kým zistíte správnu konzistenciu a prípravu. No všetci nadšení mladí študenti si myslia, že ich prvé písmo je neuveriteľne dobré a trvá im to rok či dva, kým si vyvinú oči do takej istej miery, ako ruky a pochopia, že to písmo až také dobré nebolo. Spočiatku svoju prácu nikdy nevidia kriticky, pretože od nej nemajú odstup, čo je asi skúsenosť, ktorú musia nadobudnúť časom a taktiež sa zbaviť nedočkavosti.

julien-sketch1Skice k písmu Julien

Možno veľkú úlohu zohráva aj Ikea efekt, kedy si človek omnoho viac cení niečo, čo vytvoril sám.
Ja túto nedočkavosť a nadšenie chápem. Písmo sa totižto publikuje veľmi jednoducho. Zoberte si napríklad takých básnikov. Koľkí z nich majú možnosť publikovať hneď prvé dielo? No s písmom je to veľmi odlišné. Je mnoho web stránok, kde sa dá písmo takmer ihneď za peniaze ponúkať užívateľom. No dizajnéri svoje prvé publikovanie písma často ľutujú, pretože nastáva situácia, kedy sa písmo nepredáva a následne začnú panikáriť a takýmto spôsobom vznikajú 90% zľavy a výpredaje nechcených písiem.

Aké ďalšie vlastnosti šikovného dizajnéra a znaky kvalitného dizajnu si uvedomuješ?
Jedna z vecí, ktoré som sa naučil už pri tvorbe časopisu Dot Dot Dot bol redakčný proces. Tie isté techniky, aké sme používali pri redakčnom procese, sa snažím aplikovať pri akejkoľvek inej práci. Ide o redigovanie samého seba, kedy dokážem svoju prácu zhodnotiť sám pred sebou. Takže ak napríklad vytváram písmo pre parížske metro, tak musím dbať na to, aby boli dodržané všetky jeho funkčné aspekty, ktoré musím ohodnotiť sám. Čiže je to o stanovených kritériách, o ktoré sa môžem oprieť a spýtať sa samého seba či to spĺňa to, čo to spĺňať má. Dôležitá je schopnosť odosobnenia sa a pozerania sa na projekt z určitej vzdialenosti. Čiže byť si v širokom kontexte vedomí toho, čo robíme.

Ja sám veľakrát konám intuitívne. Nepozerám sa na čísla a predajnosť. Pri vytváraní čohokoľvek potrebujem mať pocit, že ide o správnu vec. Ten pocit je vyvolaný v momente, keď sa preskúma dostatočné množstvo možností a na problémy sa pozrie z viacerých uhlov. Myslím si, že pri tvorbe časopisu sú dôležité všetky jeho aspekty. Od toho, aký pocit u čitateľa vyvoláva až po to, ako vonia. Dávame veľký dôraz na to, ako naši čitatelia dokážu časopis čítať. Či sa dá časopis čítať a listovať iba jednou rukou, je pre nás napríklad zásadná úloha, no vôbec nemá jednoduché riešenie. Typická vlastnosť väčšiny časopisov je to, že ak ich otvoríte tak sa samovoľne zavrú. No nám takýto detail príde úplne markantný a preto sme za kvalitnejšiu väzbu ochotní zaplatiť oveľa viacej peňazí.

SetWidth1200-N80-6112-DxO2

Dostali sme mnoho mailov od ľudí, ktorí sa sťažovali, že by chceli klasickú lepenú väzbu, pretože sú na ňu zvyknutí.
No v tomto sme tvrdohlaví a myslím si, že k dobru veci.

Podobná väzba, akú používame teraz, tu bola už aj v časoch časopisu Dot Dot Dot, no vtedy sme tento problém neriešili. Tieto veci sa dizajnér naučí časom. V tom období som s tou väzbou možno spokojný nebol, no nikdy ma nenapadlo zaoberať sa tým problémom hlbšie. Ak niečo robí každý určitým spôsobom, tak si myslíte, že je to jediné riešenie a nehľadáte alternatívy. Tlačiar vám takúto väzbu nikdy ako prvú nenavrhne. On ju v skutku neznáša, pretože je s ňou niekoľkokrát viacej roboty ako s väzbou klasickou. Čiže každý, kto si zvolí nejaké štandardy a robí všetko tak ako ostatní a nesnaží sa hľadať iné riešenia, ktoré sú mu ľahko dostupné, tak skončí s priemerným výsledkom.

Ako rozpoznáš, že práve tvoj názor je správny? Môže byť pri určitých rozhodnutiach tvrdohlavosť užitočná?
Nikdy nepristupujem k práci s tým, že si myslím, že môj názor je správny. Vždy som ochotný o riešeniach diskutovať. Momentálne máme najvášnivejšie diskusie pri tvorbe obálky časopisu Works That Work. Niekedy som hneď od začiatku presvedčený, čo je správna voľba, no niekedy je to naozaj veľká otázka a obálka sa vyberá dlho. Pri jednej z obálok som s vybraným návrhov nebol vôbec zmierený a bol som presvedčený o tom, že je nesprávna, no nebol som schopný priniesť iné riešenie. Uvedomil som si, že nemôžem byť deštruktívny a odsúhlasil som návrh, ktorý sme mali. Dizajnér musí byť schopný meniť svoje názory a nie vždy je bez zváženia všetkých okolností trvať iba na svojom, dobrá vlastnosť. Práve na príklade obálky sa ukazuje, že je dobré sa na tento problém pozrieť zo všetkých pohľadov. Ako autor, vydavateľ, dizajnér a čitateľ. Takto vzniká prirodzený proces a výsledok je ten, že veci nevyzerajú, ako že sú tvorené nasilu. Od jedného čitateľa som dostal email, ktorý vravel, že má na časopise rád práve jeho vlastnosť, že na seba nesnaží veľmi zapôsobiť. Nesnaží sa vzbudiť dojem, že je múdrejší ako si myslíte a svojou prístupnosťou rozpráva príbeh, ktorého je samotný dizajn súčasťou. Dizajn sa často snaží ohúriť a chce vám dokázať, že vy nie ste dosť dobrí.

WTW_1-4N80_7152N80_7144Magazín Works That Work 

Čo má za dôsledok, že takmer každá vysoká škola ktorá vyučuje dizajn k tomu pristupuje rozdielne?
Nevýhoda napríklad systému školstva na Slovensku je tá, že ja, keď som študoval na VŠVU, tak ma viedol jeden profesor. Rozdiel oproti škole, na ktorej učím teraz (Royal Academy of Art, The Hague) je v tom, že je nás na študentov desať profesorov, to znamená, že študenti sú každý deň konfrontovaní s inými názormi. Každý z profesorov je úplne iný, čo vytvára úplne prirodzený mix a tak študenti nemusia chodiť na iné školy. Študenti sa musia vysporiadať s tým, že ak tú istú prácu ukážu jednému profesorovi, tak ju môže odobriť, no úplne iný profesor prejaví kompletne rozdielny názor s tým, že obaja majú svoj názor podložení relevantnými argumentmi. Ja si myslím, že práve toto je výborná vec, lebo to študentovi umožní vytvoriť si svoje vlastné názory. Nakoniec musia sami zistiť, čo chcú robiť a musia sa naučiť ísť ďalej napriek niektorým nesúhlasom. Čo sa dosahuje ťažšie, ak je študent konfrontovaný iba s jedným profesorom. V tom momente začne študent prácu robiť tak, aby sa páčila práve tomu jednému profesorovi a prestáva to robiť pre seba samého, no pracuje so systémom. Práve toto vytvára „perfektných“ ľudí pre agentúry. Čo by sa u nás na univerzite nemalo stať, pretože študent pri desiatich profesoroch vždy nájde jedného, ktorý mu povie prečo mu jeho práca sedí a jedného prečo vôbec nie. Myslím si, že práve táto široká diskusia a pluralita názorov sú urýchľovači vývoja.

ProjectweekGraphicDesign_2014expo-kabk
Plagáty na rôzne podujatia Royal Academy of Art, Haag.

Dokáže vysoká škola vychovať dobrého dizajnéra napriek tomu, že sa tak ten študent z počiatku javiť nemusí?
Myslím si, že kvalitná vysoká škola dokáže rozhodne vychovať dobrého dizajnéra. Keď som chodil na strednú umeleckú školu v Košiciach, tak mi všetci profesori vraveli, že to nie je obor určený pre mňa. Boli tam totižto úplne iné očakávania. Aranžérske schopnosti spoločne s kresbou podľa modelov boli považované za top zručnosti dizajnéra. Tak isto my máme na našej univerzite očakávania od svojich študentov, ktoré sú, pravdaže, rozdielne. Potreby doby sa menia veľmi rýchlo. Hlavná idea je vždy to, aby študenti išli ďalej ako ich profesori, aby ich presiahli a išli skúmať niečo úplne iné. Ak by robili to isté čo my, tak je to nudné a vykonávajú krok späť. Mnohokrát sú práve najproblémovejší tí najlepší. Sú to tí, ktorí spôsobujú konflikty a ktorí nerobia určité veci tak, ako by sa robiť mali. Ale to profesor rozpozná a musí to vedieť oceniť. Mali sme mnoho problematických študentov, ktorí buď do školy nechodili alebo nato kašľali. No často sa na úkor toho venujú niečomu inému, čo môže byť v konečnom dôsledku veľmi zaujímavé. Ďalšie špecifikum našej univerzity je to, že sa tu naozaj tvrdo pracuje a ak to študent neakceptuje, tak má problém. Je to tak nastavené aj kvôli veľkému počtu študentov a je fakt, že menej ako polovica študentov túto školu naozaj dokončí.

Dokážeš rozoznať talentovaného študenta?
Skoro vždy rozpoznám, ak je niekto hyper talentovaný, no napriek tomu vidím, že s niečím zápasí a mojou úlohou je nájsť spôsob, ako z takto komplikovanej osoby dostať čo najviac. Mal som veľa študentov, o ktorých viem, že sú dobrí, no nikdy sme spolu nevychádzali dobre. Ale vždy som sa k tomuto človeku snažil nejakým spôsobom dostať, lebo som videl, že potrebuje pomôcť a nie je to pre neho jednoduché. A ja týchto študentov následne viem oceniť. Zatiaľ, čo veľa krát sú prípady študentov, pri ktorých je všetko fajn, no nedisponujú určitou pridanou hodnotou.

***
Za poskytnutie rozhovoru ďakujem Robertovi!

Tento obsah bol zaradený v grafický dizajn. Zálohujte si trvalý odkaz.

Jedna odpoveď na Peter Biľak: Prvé písmo je ako prvá palacinka, alebo rozhovor (aj) o trpezlivosti dizajnéra

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>