Malý dizajn blog

Atypická typografia

evakasakova — Fri, 18 May 2012 12:48:12 +0000

Nazhromaždilo sa mi pár linkov na zaujímavé stránky s písmom, tak ich tu zrekapitulujem. Prvým je stránka fontseek, ktorá je projektom švajčiarskeho dizajnéra Philippa Hermmanna. Sprostredkováva netradičné písma, ktoré inak žiadna písmolejáreň nedistribuuje, alebo aspoň ponúka kontakt na ich tvorcu. Zaslať mu môžete svoje písmo aj vy, Philipp si vyhradzuje právo na vlastný výber a posúdenie či písmo zaradí do svojej kolekcie.
Skvelý tumblr I am so tired of your experimental sans, je pravidelne updatovaný blog o nových experimentoch (teraz tak trendy) groteskových písiem. Nájdete na ňom nielen obrázky, ale aj linky na autorov, ak by vás niektorý font presvedčil o svojej kvalite.

Barcelonská vysoká škola dizajnu EINA má nové korporátne písmo. Je za ním dizajnér Íñigo Jerez, a za celou novou indentitou štúdio ClaseBcn. Íñigo pri dizajne vychádzal z najreprezentatívnejších písiem dvadsiateho storočia: Johnston (1916), Futura (1927), DIN (1936) a Helvetica (1957). Analyzoval ich spoločné elementy a výsledkom sú štyri štýly jedného písma Eina School: humanistické, geometrické, technologické a racionálne.
Pripájam link na štúdio ClaseBcn.

Narodeninová rozdávačka

evakasakova — Tue, 15 May 2012 08:59:22 +0000

Minulý týždeň malý dizajn blog oslávil dva roky svojej existencie a má za sebou pár pozitívnych čísel. Od začiatku roku 2012 má každý mesiac nad 2 tisíc zhliadnutí a denne na stránku zablúdi okolo 82 ľudí. 82 ľudí, ktorí chcú vedieť niečo viac o grafickom dizajne, fajn časopisoch, knihách, typografii, plagátoch a okrem toho o papieri (moja obľúbená a stále vyhľadávaná téma)! Máme stále viac priaznivcov aj na facebooku a som rada, že je to česko-slovenská komunita. Veľa krát mi ľudia hovoria, že by som mala začať písať po anglicky alebo po španielsky, ale ja si stále myslím, že malý dizajn blog som začala preto, že na Slovensku nič podobné nebolo a nechcem to meniť. Okrem toho by ma asi trafil šlak ak by som mala písať viacjazyčne.

No a tak pri tejto milej príležitosti by som chcela obdarovať jedného z čitateľov špeciálnym gift-packom. Keďže malý dizajn blog nemá svoj merchandising (ako napríklad nejaký fešný plagát alebo notes, či ceruzku :), tak budú odmenou publikácie nášho vydavateľstva La Piscina: tri fanziny La Cafeína (sú bez textu, takže sú vhodné pre medzinárodné publikum), 200g kvalitnej kávy z Papuy Novej Guiney z obchodu La Cafeína, pre ktorý som robila dizajn obalov a značku, a látková taška vydavateľstva. Stačí, ak ako komentár pod článok, alebo komentár pod facebookový post napíšete “ja chcem!”. Žrebovanie prebehne pod dohľadom notára : ) a kontaktujem výhercu.

Ešte raz ďakujem všetkým za priazeň!

Komentovať môžte do nedele 20.5., v pondelok losujem!

Čo som robila minulý týždeň

evakasakova — Mon, 14 May 2012 16:01:39 +0000

Malý dizajn blog bol minulý týždeň aktívny len v podobe krátkych linkov na facebooku, a to preto, že som každý deň do noci pocitvo vyrábala 50 kusový náklad nového katalógu Transmisiones (všetci kolegovia z La Piscina boli odcestovaní a tak to zostalo na mne). Ďakujem za priazeň všetkým, ktorý si sem našli cestu aj tak a tento týždeň chystám nečakané prekvapko v rámci dvoch rokov fungovania tohto blogu! Tešte sa!

Kauza vizuálna identita Stedelijk museum II.

evakasakova — Fri, 04 May 2012 10:18:18 +0000

Vyzerá to, že Stedelijk múzeum konečne otvorí pre verejnosť novú budovu tento september a tak bolo na čase očakávať ako sa vykrištalizuje otázka jeho novej identity. A skutočne: pred pár týždňami prebehla internetovými médiami celkom nenápadne správa – či skôr video – s Lindou van Deursen (jedna z dizajnérok predchádzajúcej súťaže) ako predstavuje oficiálnu prezentáciu nového loga. Média akoby pozabudli na celý škandál z nie tak dávnej minulosti, a vystačili si len s dobrou správou o novom logu.
Pripomeňme si však reakcie na zrušenie súťaže a pozastavenie prác na implementácii loga predchádzajúceho víťaza Pierra di Sciulla. Tu si môžete prečítať článok na portáli design.nl:
http://www.design.nl/item/more_dramas_at_the_stedelijk_museum
Di Sciullo v ňom hovorí o odmietnutí jeho práce ako o osobnej tragédii a totálneho nerešpektovania profesionality. Rozhodnutie súčasnej riaditeľky Ann Goldstein kritizujú aj členovia poroty, ktorá di Sciulla vybrala.
Článok od grafickej dizajnérky Niny Støttrup Larsen v časopise Metropolis M:
http://metropolism.com/magazine/2009-no4/de-afgewezenen/english
Nina okrem iného komentuje napríklad fakt, že aj keď porota vybrala návrh Pierra di Sciulla pretože bol otvorený rôznym zmenám a transformáciám, písmo, ktoré navrhol ako súčasť identity odmietlo marketingové oddelenie, pretože bolo “príliš francúzske”. Skutočnosť, že víťaz bol francúz, zmienil aj Armand Mevis ako jednen z faktorov nespokojnosti – aj keď ako sám povedal, nemá to nič spoločné s kvalitou práce di Sciulla. Nerozumiem, prečo múzeum prizve do súťaže zahraničných dizajnérov, keď je potom otázka ich národnosti zrazu problematická?
hore: ukážka návrhov Pierra di Sciulla

Ako to všetko dopadne (ako bude fungovať nová identita v teréne) uvidíme pravdepodobne až v septembri. Na záver tu nechám pre zaujímavosť predchádzajúce súťažné návrhy dvojice Mevis & Deursen a ich nové, aktuálne riešenie.

Kauza vizuálna identita Stedelijk museum I.

evakasakova — Mon, 30 Apr 2012 10:58:39 +0000

Kto by si myslel, že Holandsko je svätou zemou grafického dizajnu a preto sa tam nedejú žiadne škandály ohľadom verejných súťaží štátnych inštitúcií, tak sa mýli. Nech je tento post morálnou oporou Štepánovi Malovcovi, ktorého progresívne logo pre Českú televíziu práve končí a nahradzuje ho … no, všetci vieme čo.

Amsterdamské múzeum súčasného umenia Stedelijk už niekoľko rokov čaká na dokončenie rekonštrukcie svojej budovy a provizórne sa nachádza v náhradnom priestore v prístave. Tomu výborne spracovali vizuálnu identitu Experimental Jetset, ktorá tam funguje už od roku 2004:

V roku 2009 vyhlásilo Stedelijk múzeum novú súťaž na vytvorenie identity pre svoju novú budovu. Oslovilo päť vybraných dizajnérskych štúdii, a všetko by bolo v poriadku, keby súťaž nevyhlásil vtedajší riaditeľ múzea Gijs van Tuyl rok pred svojím odchodom. Čo sa stalo potom ako nezávislá profesionálna porota vybrala víťaza (stal sa ním francúz Pierre de Sciulio), ten začal pracovať na všetkých implementáciach systému, a po roku prišla nová riaditeľka Ann Goldstein? Stalo sa to, čo sa dalo čakať. Goldstein nezdieľala názor predchádzajúceho riaditeľa, súťaž na logo a jeho výhercu zrušila a vypísala novú súťaž/oslovila nového dizajnéra. Podobná situácia sa stala vlastne aj samotným Experimetnal Jetset, ktorých ako dizajnérov vybral ešte predchádzajúci riaditeľ, no celú zákazku začali spracovávať až po jeho odchode. V ich prípade prácu ešte dokončili, ale po roku spolupráce ukončili vzťahy so Stedelijk, pretože sa necítili podporovaný jeho novým šéfom. Je v poriadku, že s každým novým riaditeľom inštitúcie príde aj nový dizajnérsky tím. Čo však robí problémy je, keď sa tento snaží zasiahnuť do pôsobenia svojho nástupcu.

Na vytvorenie si vlastného úsudku prikladám súťažné návrhy prvého, pôvodného kola súťaže, ktorého sa zúčastnili tri holandské štúdiá: Armand Mevis & Linda van Deursen, Lust a Irma Boom, a dve francúzske: Atelier Creation Graphique a Pierre di Sciullio. Ukážky sú z kórejského časopisu Graphic 13, ktorý priniesol rozhovory so všetkými zúčastnenými, ešte predtým ako sa osud identity Stedelijk tak radikálne zmenil.

Armand Mevis & Linda van DeursenPierre Bernard / Atelier Creation GraphiqueLust

Irma Boom

Pierre di Sciullio

Obalový dizajn: talianska klasika Amarelli

evakasakova — Thu, 26 Apr 2012 09:57:56 +0000

Uplynulý víkend sa vyznačoval okrem nevydareného výletu za polemickou stavbou kostola Sv. Redentora aj pozitívnym objavom. Náhodou som našla v jedenej lekárni klasické talianske “mentolky” Amarelli v špičkovom obale:
Namiesto mentoliek to boli nakoniec mini pastilky hašlerkovitého typu, no oveľa horšej chuti (pelendrek v kombinácii s anízom??), takže som ich veľmi rýchlo darovala, ale hľadala som o nich niečo viac na internete. Amarelli je talianska firma so storočnou tradíciou a celkom nedávno si nechala spraviť redizajn svojich výrobkov na ktorý prizvala štúdio Angelini design. Títo majú v portfóliu samé skvelé retro-klasicko-historické dizajny obalov typických talianskych výrobkov, ktorým takýto štýl veľmi svedčí. Netreba sa nechať zmiasť ich prapodivnou webovou stránkou.

Mentolové vydanie Amarelli a jeden z pôvodných dizajnov plechoviek.

Dizajn obalu hašlerkovej čokolády.
A ukážka z ostatných prác štúdia Agenlini.

Mesačný kaleidoskop marec

evakasakova — Wed, 25 Apr 2012 10:35:49 +0000

Nejako sa nám tu vytratila rubrika kaleidoskop zaujímavostí, ktoré inak pravidelne publikujem na facebooku malého dizajn blogu. Takže rekapitulácia.

Kolekcia plisé produktov sa rozširuje: najskôr sme tu mali papierové šanóny dánskeho štúdia Hay, potom japonský papierový nábytok firmy Miso do predajne s papierom a teraz pribudol vejárový stôl Mauricia Affonsa, ktorý vytvoril pre projekt Ventura Lambrate Milánskeho veľtrhu (link).
Na skladanie tú máme ďalej papierové diamanty s návodom ako na to.

Zaujímavé porovnanie klasických výrobkov Braun dizajnéra Dietra Ramsa a súčasných modelov firmy Apple.

Rádio Braun T3 a Apple iPod, Braun LE1 reproduktor a Apple iMac.

A vtip na záver:

Nové publikácie na poličke a Iglesia del Santísimo Redentor, La Laguna, Tenerife.

evakasakova — Mon, 23 Apr 2012 11:35:45 +0000

Apríl je mesiacom očakávania. Práve vyšlo nové číslo magazínu A Bad Day, nová kniha vydavateľstva Occasional Papers – antológia textov o grafickom dizajne Graphic Design. History in the Writing, a nové Apartamento. Čakanie, kým to všetko príde poštou, sme si chceli spestriť nedeľným výletom za poslednou ocenenou stavbou architekta Fernanda Menisa – kostol sv. Redentora (?). Pršalo, štvrť los Majuelos, kde mal kostol spolu s farským spoločenským centrom stáť, sme prekrižovali hore dole, a nič.

Noviny ani web stránka neponúkala presnú adresu a tak sme len bezvýsledne blúdili. Miestny obyvatelia kostol nepoznali. A dnes si čítam v novinách článok o celej situácii stavby, podľa mnohých vrcholného diela Fernanda Menisa. Kostol mal rozpočet 600.000 euro a mal byť napoly financovaný radnicou a cirkvou. Začal sa stavať v roku 2005, avšak po príchode krízy sa projekt zastavil. Stavba stála doteraz 1,5 milióna eura a chýba 500.000 na jej dokončenie. Kostol je vystavený neustálemu vandalizmu: mládež sa cez diery v konštrukcii dostane dnu a necháva po sebe fľaše a neporiadok, na námestí, ktoré ho malo obklopovať chodia ľudia venčiť psov a neodpratávajú po nich exkrementy, mladí výtržníci atakujú sklenenú vytráž nad vchodom kameňmi. Miestny farár v článku ďalej komentuje, že čím častejšie volal k podobným útokom políciu, tým častejšie sa vandalizmus opakoval. Vyhliadky na dostavbu su podľa nemo mizivé, ľudia si k stavbe nevytvorili vzťah, takže kolektívnu zbierku jednak nepodporia, jednak na ňu teraz nemá nikto peniaze. Čo k tomu dodať? Nedeľný výlet dostal trpkú príchuť.

Aktuálny stav stavby podľa reportéra z novín La Opinión, ktorý kostol našiel, na rozdiel od nás.

Malé grafické formáty: zápalky

evakasakova — Fri, 20 Apr 2012 10:14:29 +0000

Krista Charles objavila zbierku reklamných zápalkových “krabičiek” starého otca svojho manžela, a vymyslela si zaujímavý projekt. Na Google maps vyhľadá adresu, na ktorej má byť inzerovaný lokál a budovu, ktorá má toto popisné číslo, nakreslí dovnútra krabičky. Niekedy pôvodný podnik ešte stále existuje, niekedy zmenil meno alebo z neho zostala už len ruina. Reklamné zápalkové krabičky sa stali medzi tým vintage materiálom starožitníctiev, tak isto ako príbehy ich majiteľov. Krista ich ponúka v rámci svojho etsy shopu.

Koniec španielskeho Étapes

evakasakova — Wed, 18 Apr 2012 09:25:01 +0000

Svoju dráhu ukončil jeden z dvoch (!) španielskych časopisov venovaných vizuálnej kultúre. O Étapes som už raz písala, a nebola to práve chvála, ale poďme postupne: Étapes bol edíciou francúzskeho rovnomenného časopisu a jeho vydávaniu sa venovala netradične nie redakcia – ale vydavateľstvo Gustavo Gili. Rozdiel je v tom, že taká redakcia pracuje normálne len na svojom titule, kdežto pracovníci vydavateľstva robia všeličo možné a okrem toho pripravovali aj Étapes. O tom, či bol aj nedostatok energie stopercentne venovanej jeho obsahu jedným z dôvodov jeho zániku, polemyzuje jeho šéfredaktorka v rozhovore na portáli gráffica. Mojou kritikou na tento luxusne vyzerajúci dvojmesačník o grafickom dizajne bola kvalita a relevancia obsahu. Je síce pravda, že dávali veľa priestoru obšírnejším článkom s kritickým a teoretickým zameraním. Avšak jeden dobrý článok ešte nespasí celé periodikum. Pretože denne sledujem internetové blogy, sekcia prvých 30-tich strán venujúcich sa “novinkám” z portfólií dizajnérov, ilustrátorov a iných kreatívcov mala pre mňa nulový význam. Neveľmi ma zaujali ani rozhovory so štúdiami a grafickými dizajnérmi z celého sveta, kedy ani tak nevadilo, že ich mená počujem po prvý krát, ale otázky typu: kde hľadáte inšpiráciu a čo nového práve pripravujete, mi žiadne extra nové poznanie neprinesú. V neposlednom rade cena Étapes – 19 euro – určite ovplyvnila obec jeho čitateľov. Za pár euro naviac si už môžem kúpiť knihu o niečom, čo ma konkrétne zaujíma, a to, čo ponúkal Étapes za rovnakú hodnotu sa tomu skrátka nemohlo vyrovnať. Koniec koncov som ho čítala len preto, že moje štúdio Mínima bolo jeho odoberateľom, až kým predplatné nezrušili kôli finančným problémom.

Táto debata o zániku časopisu a jeho príčinách je o to viac zaujímavá, keď u nás práve prebieha re-štrukturalizácia časopisu Designum. V Španielsku žije 45 miliónov obyvateľov, tomu prináleží patričné množstvo univerzít a odborných škôl venujúcich sa dizajnu, teda asi aj 9x viac absolventov takýchto disciplín a nepočítane viac profesionálov ako u nás. Nie je teda prekvapujúce zistiť, že neexistuje nijaký oficiálny španielsky časopis zaoberajúci sa miestnym dizajnom a vizuálnou kultúrou? Nemyslím si, že by hlavnou príčinou bolo to, že všetkým grafickým dizajnérom stačí rýchlo-kvasená pop inšpirácia z internetu. Ak si však majú kúpiť časopis o ich kultúre, musí to byť časopis ktorý fakt stojí za to – aj obsahovo, aj vizuálne, aj cenovo. Možno stačí, aby vyšiel len dva krát do roka, alebo ako v prípade nového Designum-u jeden krát, ale so špecializovaným zameraním na grafický dizajn. Inak, mimochodom, ako je to v Čechách? Českí čitatelia – ste spokojní s vašimi dizajnérskymi periodikami (Typo a Font)?