Nedávny článok Adriana Shaugnessyho When Less Really Mean Less (“Keď menej skutočne znamená menej”) sa ako jeden z mála otvorene zaoberá súčasnou ekonomickou situáciou a jej dopadom na profesiu grafických dizajnérov. Vo všeobecnosti je zahanbujúce si priznať, že sa niekomu nedarí. Že sa prestali ozývať klienti, že je menej práce, že sa čaká viac ako pol roka na splatenie faktúr. Samozrejme, časti dizajnérov, ktorí pracujú v interaktívnych médiach, s webovými aplikáciami, portálmi a podobne, kríza len pomohla. Ako hovoria: prečistila konkurenciu a ukázala, že čo je dobré má potenciál sa uplatniť. Zostalo to teda na nás – dizajnéroch, ktorí za zaoberáme predovšetkým tlačenými médiami, aby sme našli cestu ako sa inovovať. Čakať na to, že krivka konzumu pôjde čoskoro hore a zákazky zase popršia, alebo že firmy začnú hľadať zamestnancov, by sa totižto nemuselo vyplatiť.
Čo teda robia grafický dizajnéri ak nie sú sústavne zahltení prácou? Začínajú autorské projekty, robia mapy, organizujú výstavy o grafickom dizajne, začnú písať o grafickom dizajne. Dizajnér organizátor, kurátor, autor, učiteľ, publicista nie je prevtelenie príliš snaživého jedinca, ktorý má pocit, že nadobudol schopnosti vo všetkých týchto oboroch, ale dôsledkom menších pracovných príležitostí pre čerstvých absolventov či mladých profesionálov. Celosvetovo je badať obrovský rozmach všakovakých dizajnérskych podujatí, festivalov, book-fairov, nezávislých vydavateľstiev a publikácií. Táto “revolúcia” grafických dizajnérv v samostatnom organizovaní si práce, a v konečnom dôsledku aj príjmov, vďačí za svoj vznik ekonomickej situácií po roku 2008.
Ako odrážajú vysoké školy fakt problematického zamestnania svojich absolventov? Je jasné, že výuku nejde prispôsobiť zo dňa na deň a samozrejme študenti vizuálnej komunikácie, rovnako ako aj všetkých iných oborov, sa musia predovšetkým naučiť svoju profesiu, kríza nekríza. Bola som však celkom pobavená reakciou jedného môjho kamaráta, ktorý práve začal študovať na prestížnej madridskej vysokej škole grafický dizajn. Vysvetľovala som mu, ako som spravila plagáty pre jedno kultúrne centrum, ktoré keďže nemali peniaze na tlač väčších formátov ako A4, tak som vyskladala zo štyroch A4-riek finálny plagát A2. Išlo o prednášky o cestovaní, ktoré lepili po školách, a tak bolo jasné, že klasická A4 by doslova zmizla na nástenke na chodbe. Nechápal, ako sá da pracovať s takými obmedzeniami. A práve obmedzenia všetkého možného rozsahu (predovšetkým finančné) sú súčasťou asi každého projektu, ktorý sa nám v týchto časoch dostane do rúk.
Moje pracovné zabezpečenie nabralo začiatkom tohto roka rýchly spád a teraz pomaly prenikám do tajov pololegálneho free-lance. Adrian Shaugnessy píše vo svojom článku o klientovi, ktorý mu bežne zadával prácu za 4 tisíc libier, no tento rok ponúkol len 600. Mňa ešte ma len čaká zistiť, či existuje nejaká urdžateľná forma ako robiť grafický dizajn (aspoň na Tenerife). So srandy (ale v skutočnosti som na to hrdá) hovorím, že za posledný rok sa zo mňa stal špecialista na nulové rozpočty. Okrem toho, naša alternatívna produkcia vydavateľstva La Piscina sa kupodivu stáva produktom, ktorý chýbal na “trhu”. Ponúkame službu kultúrnemu sektoru, ktorá bola doposiaľ pre mnohých absolútne nedostupná: mať vlastný, slušný katalóg k svojmu projektu, výstave či portfóliu. Zatiaľ príjmy vydavateľstva pokrývajú náklady a zvyšok vydá tak na vreckové pre nás troch, ale stačí to na našu motiváciu pokračovať.
Kamarát Nestor (Mgr. Art z kritiky súčasného umenia a čerstvý doktorant, ktorý sa sťahuje do Madridu, lebo získal prácu vo firme na predaj mobilných telefónov) hovorí, že táto kríza je vlastne len takým spomalením rytmu. Že to bude možno ešte trvať päť rokov, alebo kto vie koľko, ale on to chápe ako darovaný čas. Chce sa viac vzdelávať, vymýšľa novú edíciu publikácií, a aj keď je to asi jediný optimisita spomedzi nás, ja si myslím, že v niečom má pravdu. Každopádne prišla vhodná doba, aby Adrian Shaugnessy napísal pokračovanie svojej populárnej knihy “Ako byť grafický dizajnér, bez toho, aby si stratil svoju dušu” (How to be a Graphic Designer Without Losing Your Soul). Nový titul by mohol byť “Ako byť grafický dizajnér, keď si stratil prácu, klientov a zostala ti len duša”.
Foto: Pato Safko.
